Tre Cime
| Tre Cime | |
| vrch | |
 Severné steny Tre Cime, zľava C. Piccola, Grande a Ovest.
| |
| Štát |  Taliansko
|
|---|---|
| Regióny | provincie Južné Tirolsko a Belluno, Sextenské Dolomity |
| Pohorie | Alpy |
| Nadmorská výška | 2 999 m n. m. |
| Súradnice | 46°37′7″S 12°18′20″V / 46,61861°S 12,30556°V |
| Najľahší výstup | z juhovýchodu, III |
| Prvovýstup | P. Grohmann, F. Innerkofler, P. Salcher |
| - dátum | 21. august 1869 |
  Poloha v rámci Talianska
| |
| Wikimedia Commons: Drei Zinnen | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Tre Cime di Lavaredo (tri štíty Lavaredské, nem. Drei Zinnen – tri cimburia) sú impozantná trojčlenná skupina, najčastejší symbol Dolomitov. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyššia, prostredná Cima Grande (veľká) meria 2 999 m, Cima Ovest (západná) 2 973 m a Cima Piccola (malá) 2 875 m. V skupinke poslednej sa ešte rozoznávajú ďalšie veže – Punta di Frida 2 792 m, Cima Piccolissima (najmenšia, Preussturm) 2 700 m a Torre Minor, tiež Anticima. Vo veľkých, silne previsnutých severných stenách Cima Grande (z 550 m výšky je prvých 220 m previsnutých asi 30 m od základne) a Cima Ovest ("strecha sveta") sa posúvali možnosti športového lezenia.
Výstupy normálkami[upraviť | upraviť zdroj]
- Prvý výstup na Cima Grande – rakúsky horolezec P. Grohmann s horskými vodcami F. Innerkoflerom a P. Salcherom v r. 1869, dnešná normálka. Nástup z juhu smerom na štrbinu medzi Cima Piccola a Cima Grande, odbočiť doľava žľabom a z neho do vlastného masívu C. Grande. Stienka obťažnosti III a nad ňou už ľahšie skalou a sutinou na vrchol. Hlavné riziko sú padajúce kamene, zhadzované množstvom vystupujúcich (prilba!). 4 – 5 hod.
- Prvý výstup na Cima Ovest urobili M. Innerkofler a G. Ploner v r. 1879 tiež z juhu normálkou. Trasa: Niekoľko metrov pod sedlom Forcella Grande sutinovým žľabom doľava. Červené značky na skale, cez komíny a sutinové terasy až na policu pod vrcholom. Po nej na západ – vľavo, asi doprostriedka záp. steny. Stupňami a komínmi na vrchol. 2 – 3 hod., II.
- Na Cima Piccola prví vystúpili v r. 1881 M. a H. Innerkoflerovci, najťažšia z normálok, IV-.
Severná stena Cima Grande[upraviť | upraviť zdroj]
- 1933 E. Comici, bratia A. a G. Dimaiovci, tri dni, VI. Boli kritizovaní za množstvo použitého materiálu.
- 1937 Prvé sólo Emilio Comici vlastnou cestou, ako odpoveď kritikom.
- 1949 G. Rébuffat, G. Solda, Mazetti, R. Stern.
- 1953 Prvý zimný výstup W. Bonatti a C. Mauri.
- 1958 Direttissima L. Brandler, D. Hasse, J. Lehne a S. Loew, VI+, A3, alebo VIII+.
- 1961 Prvý čs. výstup R. Kuchař, Z. Zibrín cestou Comiciho.
- 1967 E. Mauro, M. Minuzzo, "Via Camillotto Pellesier", dnes 8b.
- 1969 H. Myslivcová, L. Páleníček direttissimou.
- 1991 M. a P. Packo, Superdirettissima, RP.
- 1992 M. a P. Packo, Yellowstone, 7+/8-.
Severná stena Cima Ovest[upraviť | upraviť zdroj]
- 1935 R. Cassin a V. Ratti.
- 1959 A. Schelbert a H. Weber (švajč. cesta).
- 1959 SZ hrana, tzv. pilier Veveričiek, G. Ghedina, L. Lacedelli, L. Lorenzi a A. Michielli.
- 1970 I. Fiala a O. Pochylý, pilier Veveričiek.
- 1977 Prvovýstup ľavou časťou steny Z. Demján, J. Porvazník a P. Zelina.
- 2000 Zima, prvovýstup: Alex Huber, "Bella Vista", IX- (8c).
- 2007 Prvovýstup: A. Huber, "Pan Aroma", 11- (8c+), najťažšia cesta v Dolomitoch.
Panoráma[upraviť | upraviť zdroj]
1. svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]
Oblasťou prechádzala fronta medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom. Z množstva pozostatkov je zaujímavý napr. tunel v masíve Paternkofelu, ktorým prechádza značkovaná cesta.
Šesť veľkých stien Álp[upraviť | upraviť zdroj]
K Trilógii – severným stenám Grandes Jorasses, Matterhornu a Eigeru sa občas pridáva západná stena Petit Dru, severná stena Cima Grande a práve sv. stena Piz Badile. Prvý ich všetky preliezol a vo pútavo popísal Gaston Rébuffat. Slovenský horolezec Zdeno Zibrín zliezol štyri z nich už v r. 1961.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- I. Dieška: Horolezectvo - Encyklopédia, Šport 1989.
- I. Dieška: Horolezectvo zblízka, Šport 1984.
- G. Rébuffat: Hviezdy a búrky, Osveta 1956.